Vydavateľstvo: Kniha Zlín, 2020
Počet strán: 272
Švédska autorka Sara Stridsbergová vo svojej najnovšej próze Antarktida lásky spracúva na relatívne malej ploche náročné sociálne témy - alkoholizmus v rodine, smrť dieťaťa, odcudzenie sa partnerov navzájom, vzdanie sa dieťaťa po pôrode, predávanie sa ako zdanlivo jediná alternatíva zamestnania či drogová závislosť ako útek z ťažkej reality života. To všetko rámcované príbehom ženy, ktorá chcela prežiť, no, ako to už býva v NErozprávkach, skončila uškrtená a rozštvrtená kdesi v Bohom zabudnutej švédskej krajine. Vcelku ostré zhrnutie. No rovnako autentické ako autorkina próza.
Psychologická výpoveď neľúbivej hrdinky, prostitútky a narkomanky, ktorá v pobyte ,,na druhej strane" rekapituluje svoj zložitý život, bolestné, ale i obohacujúce interakcie s blízkymi, a zároveň pozoruje ostatných v reálnom čase a to, ako sa s jej odchodom vyrovnávajú - to všetko text ponúka. Dielo nie je akokoľvek žánrovo detektívne ukotvené a anotácia môže čitateľa zmiasť - o riešenie vraždy či snahu upozorniť hrdinkou na vraha nejde. Dej sa pohybuje iba na poli spoločenskej drámy, ktorá vďaka špecifickej narácii a nelineárnej kompozícii, pôsobiacej reťazovito vytvára na prvý pohľad hutný text, plný psychologizácie postáv, a jednoliatej, zdanlivo nekončiacej introspekcie hlavnej hrdinky.
Autorkina poetika je ornamentálna, kombinuje a prirovnáva motívy živej prírody, fauny a flóry s hĺbkou ľudskej duše a pocitov, často prepája rôzne prírodné zákony či konkrétne prírodné deje (víchrica, sneženie) s konkrétnou náladou hlavnej postavy. Rovnako, prírodné elementy stoja v protikladoch - zem ako pevná pôda pod nohami i zemina, hlina funguje v texte ako symbol konečnosti, posledného nádychu, resp. výdychu a nutne i ako spájajúci sa prvok amorálnym životom a asociálnym správaním, pričom vietor či slnečný svit asociujú so spomienkami na detstvo, počiatočnú lásku a podobne. Farebnosť opisov prírody však často prichádza do kontrastu so strohým, mechanickým a skoro až hemingwayovským popisom ťažkého života v detstve, v prostredí medzi prostitútkami či drogovo závislými. Práve dané ticho mocne hrá, odpustenie si citového vydierania obligátnymi scénami aplikácie drog či sexu s klientom sú autorsky správnou voľbou.
Celý text slúži ako akási kontemplatívna reflexia o premrhanom živote, ktorý, i keď nepriamo, v texte autorka označuje ako zbabraný predovšetkým slabou výchovou rodičov a minimálnou rodičovskou láskou, či už zo strany hrdinky v role dcéry či samotnej matky.
Stridsbergová teda razí v istom zmysle Vygotského myšlienky - sociálny konštrukt významu stojí u dieťaťa v správnom prostredí pre rast, ktoré z neho vyformuje správneho človeka pre život, nutne i so správnymi hodnotami. Stridsbergovej postavy ale to, čo by sa dalo nazvať správnym životom, nežijú - sú problematické, zväčša času neľúbivé, závislé na omamných látkach, patologickom správaní sa i svojich zlých rozhodnutiach. To však neznamená, že ich autorka tituluje zlými prívlastkami a ukazuje na nich prstom, rovnako ale čitateľa nechce ani lacnými melodramatickými motívmi zmarených životov citovo vydierať - popisuje komplexné postavy, i keď s jasnými charakterovými vadami, ktoré vyrastajú v obtiažnych podmienkach, pokračujú v nich žiť i v dospelosti, podvedome sa obklopujú ľuďmi, ktorí sú na tom podobne alebo ešte horšie a ktoré doplácajú na nulovo prítomný materský prvok vo svojom živote.
Fakt, že dielom viac ako čokoľvek iné prestupuje skrytý leitmotív potreby (materskej) lásky, predovšetkým, v citovom vývine jedinca, sa zobrazuje nielen na živote hlavnej hrdinky, ktorá je sama poznačená vlahým a viac-menej zamlčaným vzťahom s matkou, ktorý sa v samotnom závere manifestuje nielen ako problémy s drogami, ale hlavne ako akceptácia nevyhnutnej smrti a podvolenie sa, pocit bezvýznamnosti samej seba a potreby odísť, ale i na postave hrdinkinho syna, ktorého absencia hlbších citov v ranom detstve doháňa k depresívnym stavom počas celého života, pričom tieto stavy znova zakončuje v užívaní omamných látok a v závere i vo fatalistickom konci.
S dielom sa vynára sa i tématická podobnosť s románom Lovely Bones od americkej spisovateľky Alice Seboldovej či filmom Ghost story, amerického režiséra Davida Loweryho. Všetky diela sú si rámcovo podobné, i keď pristupujú k téme rozdielne. Kým u Stridsbergovej hlavná postava v podobe ducha odchádza do sveta ,,vzduchoprázdna," v ktorom zanechaný svet pozoruje bez možnosti akokoľvek doňho zasahovať, a teda ho i meniť či upozorniť na seba, u Seboldovej hrdinka i v novej podobe dokáže duchovne kontaktovať iné postavy, interagovať s nimi na istej transcendentálnej úrovni či v istom bode si s nimi vymeniť telo a dušu, čo vedie k jej potrebnej ceste vpred, pochopeniu a odprosteniu sa od nielen živého sveta, ale v parafráze i od minulosti, starých bolestí a krívd.
Na podobnom princípe stojí potom i premisa filmu Ghost story, kde hrdina, duša, ktorá nemá možnosť po smrti sa presunúť z miesta v ktorom žil sleduje osudy nielen ženy, ktorú opustil, ale i iných rodín, ich strastí, lások, to všetko pre svoj citový a charakterový vývin, pričom v závere pochopí nutnosť odísť či paradoxne, začať čosi nové. Pri Stridsbergovej však táto zmena u hrdinky neprichádza, jej duša odchádza skôr z dôvodu straty spomienok ostatných na ňu ako z vlastnej vôle a pochopenia svojho osudu. V istej nadinterpretácii by sa však dalo tvrdiť, že hrdinka odchádza na onen svet presne tak, ako odišla z toho nášho, živého - v závoji anonymity, nepotrebnosti, zabudnutia. Autorka však často tomuto motívu, či resp. jeho zobrazeniu grafomansky prepadá - mnohé scény sú repetetívne, opakujú sa bez toho, aby skutočne priniesli niečo nové, mnoho strán tvorí skoro až autorsky nekontrolovateľná reflexia, opakujúce sa slovné spojenia, vety i myšlienky. To, žiaľbohu, vytvára akýsi dojem nadbytočnosti a redundancie.
Stridsbergovej próza v konečnom dôsledku nepôsobí optimisticky. Hlavná hrdinka po smrti nedôjde k neskutočnému šťastiu, práve naopak, zdanlivo sa trápi aj naďalej, sledovaním trápení ľudí, ktorých milovala. Je minimálne pozoruhodné sledovať túto autorskú invenciu a vklad na tému ,,život po živote," o to viac zamrazí fakt, že inšpiráciou bola pre autorku smrť a rozštvrtenie reálnej švédskej prostitútky. Špecifická obraznosť a ornamentálna práca s jazykom i skĺbenie dejov prírody ako manifestácie ľudskej duše skoro na úrovni prózy naturizmu z diela robí postmoderný vycibrený produkt, ktorý čitateľa zasiahne hneď na viacerých frontoch. Na všetkých však bez zbytočnej melanchólie či pátosu.
Za poskytnutie knihy ďakujem internetovému kníhkupectvu knihcentrum.sk!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára